Čertižniansko-haburská vzbura

Exekúcie, ktoré dňa 13. marca 1935 sa začali od ôsmej hodiny v Borove (tri), pokračovali na poludnie v Habure (štyri) a v popoludňajších hodinách sa ďalšie dve mali uskutočniť v Čertižnom. Kým v Borove a Habure, podľa vyjadrenia E. Mihala, pomocného zriadenca Okresného súdu v Medzilaborciach, „žiadny odpor zo strany dlžníkov prejavený nebol, ani žiadne násilie voči výkonnému orgánu dlžníkmi spáchané neboli, ba ani žiadne výtržnosti zo strany ostatného občianstva týchto obcí pri zhora uvedených výkonoch spáchané neboli“, udalosti v Čertižnom dostali dramatický spád. Pavol Dimun, syn exekvovaného Jána Dimuna, odmietol vydať exekútorovi kravu za nedoplatky na priamych daniach vo výške 404 Kč. Správa Okresného úradu v Medzilaborciach z 18. Marca 1935, adresovaná Prezídiu Krajského súdu v Košiciach, ďalší priebeh opisuje takto: „Keď berný exekútor chcel potom vojsť do stajne postavil sa mu Pavol Dimun na odpor a do stajne ho nepustil. Následkom toho berný exekútor odišiel z Dimunovho domu na četnícku stanicu... Pavol Dimun bol četníckou hliadkou v mene zákona vyzvaný, aby neodporoval výkonu exekúcie a aby opustil miesto od dverí stajne. Tento však výzvu neuposlúchol a tiež v tom okamihu už zhromaždený dav vrhnul sa do dvora Dimuna vykrikujúc, že četníci nemajú poslúchať exekútora, že vo dvore Dimuna nemajú čo hľadať, keďže v tomto ani žiadneho práva nemajú. Demonštrantov bolo asi 100 osôb.“

Už v prvý deň týchto udalostí boli v Čertižnom prítomní viacerí obyvatelia Habury, ale aktívnejšie vystúpili až na druhý deň (14. Marca), ako na to poukazuje citovaná úradná správa: „Pri hľadaní a zisťovaní páchateľov došlo opätovne k výtržnostiam a k vzbure obyvateľstva Čertižného, pričom bola demolovaná aj budova četníckej stanice, ba došlo aj k výstrelom i zo strany občanov, ktorým prišli na pomoc aj občania zo susednej obce Habura a keď padli prvé výstrely zo strany občianstva a demonštranti ani napriek rozohnaniu obuškami, v streľbe a hádzaní kameňmi neprestali, to na povel četníckeho okresného veliteľa nadporučíka Vacíka bolo použito zbraní.

Zosilnené hliadky četníkov, v počte 230-240 mužov, pod velením majora Strichavky z Humenného a podplukovníka Blahy z Bratislavy, pristúpili už 16. Marca k zatýkaniu účastníkov vzbury. Haburský notár o tom napísal: „Ale keď žandári celé obce obsadili, po chotári sa na päť krokov rozostavili, počali chlapi do lesov utekať. Tí, čo zostali doma, pocítili následky. Žandári od prvého čísla brali chlapa za chlapom do triedy štátnej ľudovej školy v Habure. A tu, vinný – nevinný, bili. Keď omdleli, poliali vodou a bili ďalej. Takto trvalo dva dni. Na tretí deň už sa hrnuli komunistickí poslanci do Habury. Zakročili a žandári prestali biť. A to malo veľký ohlas u ľudu.

Štátne zastupiteľstvo v Košiciach celkove žalovalo 105 osôb, z toho 62 vrátane dvoch žien bolo odsúdených.